Ockova túžba

Po čom deti túžia?

 

Mám veľké šťastie. Najväčšie! Bol som požehnaný deťmi. Slovami neviem povedať a literami dostatočne opísať ako veľmi si to vážim. Tento najvzácnejší dar. Ale predsa som sa rozhodol, že sa o to aspoň pokúsim. Vo svojom vnútri cítim, že sa chcem podeliť o svoje pocity. Podeliť sa s Vami, ktorí ste takisto rodičmi a aj s tými z Vás, kto rodičom ešte len bude alebo sa mu to z rôznych dôvodov nepodarilo.

Šťastie rodiča sa skladá z miliónov okamihov. Dennodenných. Každé ráno sa zobúdzam a teším sa na nový deň. Som typ človeka, ktorý sa naučil vstávať s úsmevom. Dodať novému dňu nádych novosti, vánok pokoja a sviežosti. Zaslúži si to. S vďačnosťou k Bohu sa pozerám na moje deti. Spia. Sladko, pokojne. Trupy vytočené do krkolomných polôh, nohy akoby ešte stále lietali vo svojich snoch. Ústa pootvorené, sem-tam počuť detské chrápanie. Je úžasný pocit len tak sa na svoje deti dívať.

heart_of_love_201031

Mám štyri krásne deti. Milujem ich rovnako ako každý rodič miluje tie svoje. Zaslúžili si to tým, že tu sú. Môžu urobiť čokoľvek, zašpiniť sa, urobiť neporiadok, rozbiť novú vázu, kričať, skákať, liezť a čo ja viem čo ešte…Stále nakoniec zvíťazí rodičovská láska, ktorá je v srdci pevne zakorenená. Takže keď na nich musím pokričať a potrestať ich – teda keď ich musím vychovávať, vždy je to s úmyslom pripraviť ich dobre pre život. Toto som sa ako rodič nemusel učiť, jednoducho to tam bolo. Naučil ma to život. Pozorovaním, keď som sa učil sám stáť na vlastných nohách, prežívaním tisícov situácií, kde už moji rodičia museli usmerňovať mňa samého i mojich súrodencov. To je kolobeh života. Nie je na tom nič zvláštneho, žiadny zázrak. Je to prirodzený vývoj. Musíme sa učiť od nášho okolia, ktoré nás sprevádza celý náš život.

Po čom teda deti vlastne túžia? Keď som sa prvýkrát opýtal sám seba túto otázku, myslel som si, že odpoveď je úplne ľahká. Preniesol som sa v čase do môjho detstva a aj keď si už všetko nepamätám, veľa z neho mi utkvelo v zázračnej sieti pamäte. Pamätám si plný byt detí, nakoľko sme boli štyria súrodenci. Ja a moje tri sestry. Žili a vyrastali sme v jednej spoločnej detskej izbe v trojizbovom byte. Áno, v jednej izbe až do dospelosti. Prežívali sme celé spektrum rôznych životných situácií, od krásnych chvíľ až po tie menej príjemné. Hrali sme sa, hádali sme sa, bili sme sa, pomáhali sme rodičom s domácimi prácami, učili sme sa, čítali sme knihy, ťukali do písacieho stroja – to všetko sme dokázali vtesnať do nášho životného priestoru.

Veľa z našich hier sa udialo v našej spoločnej detskej izbe. A viete čo? Bolo to krásne. Milovali sme sa. Jeden druhého. Jedna izba s jedným písacím stolom nás dokázala spojiť tak pevne, že ešte dnes, keď sme už štyridsiatnici, sa dokážeme kedykoľvek porozprávať, vypočuť jeden druhého, vyplakať sa i spolu sa tešiť z úspechov. Sme najlepší priatelia. Takí, ktorí si môžu povedať takmer úplne všetko. Takmer píšem zámerne, lebo je prirodzené, že máme ako každý dospelý človek aj svoje „tajnosti“, veci, ktoré sú v nás a ktoré si tam aj chceme nechať. Nie je dôležité vedieť všetko, ale je dôležité vedieť pomôcť a poradiť tomu, kto to práve potrebuje. A od toho sú priatelia, súrodenci, kamaráti.

Takže keď sa vrátim k otázke po čom deti túžia, viem odpovedať za seba. Keď som bol dieťa, túžil som po rôznych veciach – po nových hračkách, autíčku na diaľkové ovládanie, neskôr to boli zahraničné komiksy s vloženou hračkou ( čo na tom, že som nevedel po francúzsky 🙂 ), túžil som vyrobiť si pušku, luk, oštep, byť hrdinom a s chlapcami sa hrať na Sandokana. Sporil som si na závodný strieborný bicykel Favorit, ktorý som aj získal a ktorý mi neskôr ukradol zlodej, ktorý takisto túžil, ale dosahoval svoje ciele iným spôsobom.. Toto boli väčšinou materiálne veci, ale aj po tých deti túžia.

Okrem nich som túžil po láske. Páčilo sa mi, keď ma mamka objala, starala sa o nás a až postupom rokov som si uvedomil, že pravidelná teplá strava, zelenina, ovocie, každonedeľný koláč, spoločné rodinné stravovanie, vypraté a vyžehlené veci ( vrátane ponožiek ), povinná nedeľná vychádzka, spoločná dovolenka a čistota v domácnosti nie je vôbec bežná rutina v každej rodine. Bol to zázrak, ktorý nezažije každý. Samozrejme nepáčilo sa mi upratovanie a povinnosti, ktoré odo mňa rodičia vyžadovali. Až časom som pochopil, že ide o to, aby som si vedel vážiť prácu ako takú, aby som bol vďačný za každodenný chlieb, pokorný a skromný. Toto malo svoj význam a účel.

Aj v našej rodine sa vyskytli ťažké chvíle, napätie a hádky. Nemal som to ako dieťa rád. Necítil som sa vôbec dobre a neznášal som napätie z toho plynúce. Ak sa nezhodli rodičia, napätá atmosféra sa preniesla aj na nás deti. Pamätám sa, že sme vlastne opakovali len to, čo vidíme. Boli sme na seba zamračení, sekali sme odpovede a vlastne sme sa „chceli“ podobať rodičom. Nechápali sme čo sa deje, mysleli sme si, že aj my musíme byť takí v podobnej životnej situácii. Našťastie to medzi nami deťmi nikdy netrvalo dlho a za chvíľu sme sa na tom ( na sebe ) aj sami zasmiali. Bolo nám také správanie neprirodzené.

My deti sme fungovali na jednoduchých princípoch. Plakal som, keď ma niečo fyzicky bolelo, keď ma niekto udrel. Neplakal som z vypočítavosti. Nehral som divadlo, aby som mal z toho nejaký prospech. Nikto ma to nenaučil, u rodičov som to nevidel. Napriek občasným hádkam musím prehlásiť, že nikdy nás rodičia nepoužívali ako svoje ochranné štíty. Ani raz!

Zdôrazňujem to preto, lebo s opačným prístupom som sa vo svojom živote reálne stretol a bol som z toho zistenia dlho zhrozený. Svojich rodičov som si vážil a ctil. Nikdy nič iné ma ani nenapadlo. Nedokázal som im klamať ( niekedy niečo nepovedať nie je klamstvo :-)). S odstupom času môžem zodpovedne povedať, že som mal šťastné detstvo a za to vďačím obom rodičom. Každý z nich do mňa vložil svoju nezameniteľnú pečať osobnosti. To znamená, že som vedel aj to, čo v živote nechcem robiť a ako sa chcem v živote správať.

Ako dieťa som túžil po pokoji v rodine, po mamke, po ockovi, po láske, po hrách, po objatí, túžil som byť hrdinom, mať bicykel, dobre sa učiť a spoľahnúť sa kedykoľvek na svojich súrodencov a rodičov.

Veľa?

 

Ockova túžba

 

Teraz som otec. Ocko. Presnejšie, som tato. Tak ma volajú moje deti. Všetky tieto pomenovania ale znamenajú len jedno – lásku. Lásku k deťom. Neviem hovoriť za iných tatov, ale ja som bol na rodičovstvo pripravený. Nie, neučil som sa to z kníh, ani som neabsolvoval žiadne rýchlokurzy.

Ďakujem Bohu za dar, ktorým ma obdaril. Už pri narodení môjho prvorodeného syna som cítil, že tá správna chvíľa prišla. Chytil som ho v pôrodnej sále do rúk, objal som ho a môj život sa zmenil. Tak jednoduché a zázračné veci sa stávajú.

Nikdy som nepocítil strach a obavy z toho čo má prísť. Cítil som sa pevný a odhodlaný. Pripravený na život v novej rodine, so svojimi deťmi. Viete prečo som necítil obavy? Bol som si absolútne istý, že môj predchádzajúci život v mojej rodine s rodičmi a súrodencami ma pripravil na všetko. Toto bola istota, ktorá sa zrazu prejavila a všetky tie roky detstva, smiechu, radosti, plaču i smútku, výhier i prehier, skrátka životných skúseností sa mi uložili ako puzzle a zapadli do seba. Všetko sedelo. Vedel som, čo mám robiť. Ďakujem za to Bohu, mojim rodičom, súrodencom, starým rodičom i verným priateľom.

Mám štyri krásne malé deti. Milujem ich najviac na svete. Až tak, že ich pokarhám, keď sú k sebe zlí, že na nich nakričím, keď sa pohádajú a bijú medzi sebou, že im hovorím, prečo nemôžu používať vulgárne slová, prečo nesmú klamať, prečo majú poslúchať mamu a otca. Milujem ich tak veľmi, že vypnem televízor vtedy, keď musia do postele, že chcem, aby si po sebe upratali, aby si poskladali svoje oblečenie a nenechali ho voľne pohodené na zemi, že chcem, aby pravidelne čítali knihy, aby jedli zeleninu a ovocie.

Ľúbim ich tak veľmi, že sa nehanbím vystískať ich pri každej príležitosti, nezosmiešnim ich, keď poprekrúcajú význam slov, ale im to s trpezlivosťou vysvetlím. Uvedomujem si ( a pamätám z môjho detstva ), aké dôležité sú vzorce správania sa v určitých situáciách. Sú moje deti iné ako som bol ja? Viem, po čom som túžil. Po čom túžia oni?

Myslím si, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že všetky deti sú si podobné. Chcú a túžia po láske. Ak ich naučíme milovať, ak im to ukážeme, aj oni to tak budú robiť. Ak ich naučíme klamať, aj oni budú klamať. Naučia sa to. Odpozorujú to. Ako my, keď sme boli malí. To je všetko.

Mojou túžbou je dať deťom seba. Moje skúsenosti, moju lásku. To, čomu verím. Pravdu, Boha, istotu, pevné rameno otca. Nič iné neviem. Za takmer 45 rokov som sa naučil, že svet nie je len pekný, ale vie byť poriadne zlý. Zlý ľudia sú jeho súčasťou a oni sa to naučili tiež v detstve. Videli veľa zlého, veľa klamstiev, podvodov, odmietania, namiesto úprimnej lásky dostávali generiká – lacnejšiu náhradu. Naučili ich to ich vlastní rodičia, ich priatelia.

A tak to pôjde ďalej. Na svete sú ľudia dobrí a zlí. Svoje deti túžim mať v tej prvej skupine. Neviem ich naučiť klamať a dosahovať ciele skratkami. Aj keby som to skúsil, nešlo by mi to. Nebudem to teda ani skúšať. Ale teraz som vo fáze, že mi moje deti napriek mojej snahe začínajú klamať. Nie je vôbec ťažké ich pri tom pristihnúť. No problém je hlbší. Prečo to robia, ak sa to odo mňa nenaučili? Kde sa to teda naučili?

Moje deti nebudú mať detstvo ako som mal ja. Moje deti už nevidím ráno v posteli, oni už necítia istotu otcovho ramena. Necítia jeho každodennú lásku. Prečo? Odpoveď je ľahká. Ich mama si to nepraje. Robí veci tak, aby im v tom bránila. Rozhodla sa učiť deti tak, aby patrili do tej druhej skupiny. Dosahovať ciele skratkami. Podvádzať a klamať. Nevážiť si otca, klamať mu. Nie, deťom nič nevyčítam. Viem si predstaviť, ako sa musia trápiť, keď mi musia povedať lož. Keď mi musia zaklamať, lebo takú odpoveď ich mama naučila. Čo čaká v tomto živote moje deti?

 

nohy

 

Ak si nezodpovedný rodič myslí, že ublíži svojmu bývalému partnerovi tým, že mu zabráni byť s deťmi, veľmi sa mýli. Nezodpovedný rodič v prvom rade ubližuje svojim vlastným deťom. Ukazuje im príklad správania sa, aký sa naučil sám v detstve. Ja moje deti neviem naučiť tieto veci. Už som spomínal, že sa to teraz už učiť ani nebudem. A hlavne nechcem. Ďakujem Bohu za trpezlivosť, ktorou ma obdaril. Za pokoru, ktorú cítim. Aj za uplakané noci a dni, kedy nemôžem byť so svojimi deťmi.

Modlím sa za ne o to vrúcnejšie, aby ich boží zázrak dokázal ochrániť od zla, ktoré im hrozí. Aby ich zocelilo trápenie, ktoré musia prežiť. Rozpad rodiny. Dospelí a hlavne vyspelí rodičia by sa mali zo všetkých síl snažiť toto ťažké obdobie deťom uľahčiť a dopriať im čo najviac času stráveného s oboma rodičmi. Neohovárať jeden druhého, nebrať si deti za štít. Bohužiaľ moje deti nemajú ani toľko šťastia. Ich mama je presvedčená, že odopieraním otcovej lásky si deti priviaže viac k sebe. Môžem prehlásiť, že tomuto nikdy neuverím. Bol som dieťa a viem, po čom som túžil…

Budem pokračovať v modlitbe za zmäknutie tvrdého srdca ženy-matky, za ochranu mojich detí pred zlom a za trpezlivosť, s ktorou chcem čakať s otvorenou náručou na moje deti. Milujem Vás deti moje 🙂

 

Váš tatino

 

Autor: Ivan Klasovský

 

Budem sa veľmi tešiť, ak zostaneme v kontakte. Svoje myšlienky mi môžeš poslať na ivan@ivanklasovsky.com, prípadne www.ivanklasovsky.com a fb Cesta z kruhu von.                           cropped-summer-deals_orezané.jpg

Ženy a muži – cítime rovnako?

Falošný boj

 

Muži a ženy. Večná téma rozhovorov, vtipov, porovnávania. Nechcem byť v tomto prípade iný a tak som sa rozhodol prispieť do tejto témy svojim pohľadom.

Sú veci, ktoré nás odlišujú a tie sú notoricky známe. Okrem odlišnosti pohlavia a fyzického vzhľadu sú to aj jedinečné črty psychiky, emócií, cítenia, odlišného prežívania rovnakých životných situácií, radostí i bolestí. Ja som muž, ale obdivujem ženy za to, ako často a jedinečne dokážu zvládnuť neľahké životné situácie. Vôbec si nedovolím posudzovať, či sú ženy zdatnejšie ako muži, ale fascinuje ma ich jednoduchý pohľad na okamžitý stav. Nešpekulujú, idú do toho. Niekedy až komicky tvrdohlavo. Nezaujíma ich žiadna námietka, žiadna prekážka. Teraz a hneď! Pravdepodobne je to spôsobené tým, že tu existuje určitá obava z toho, že pri akomkoľvek zdržaní sa, môže nasledovať samotné zrútenie celého systému odhodlania 🙂 Chýba trpezlivosť, aj keď uznávam, že v určitých situáciách na to nie je čas…ale len v určitých.

Samozrejme, podrobnejší pohľad by odhalil, že týmto spôsobom vzniká veľa omylov a nesprávnych krokov, ale v tejto chvíli chcem vyzdvihnúť tú snahu veci riešiť promtne. Táto snaha bez domyslenia si dôsledkov ale častokrát spôsobuje dodatočné korekcie. A to už plynule prechádzam na mužský pohľad na vec. Traduje sa síce, že muži konajú bez premyslenia, rázne. Ženy viac emočne, pocitovo. Je to ale pravda?

Prečo si myslíme, že medzi nami je toľko rozdielov, že je potrebné tieto zdôrazňovať? Že je potrebné si pri akomkoľvek probléme dokázať jeden druhému našu nadradenosť, našu nespochybniteľnú schopnosť riešiť veci lepšie ako môj partner, môj muž, moja manželka. Nie, nie je to potrebné.

Nie je potrebné bojovať, pretože ide len a len o falošný boj, o snahu slabšieho dokázať svoju nadradenosť tomu silnejšiemu, nakoľko ak chýbajú argumenty, nasleduje „tradícia“. Nie, nepomýlil som sa. Silnejší nepotrebuje nič dokazovať. Víťazí ten, kto viac kričí, víťazí ten, kto viac poníži svojho protivníka. Ale kto je nakoniec víťazom?

Snažím sa písať tieto riadky bez predsudkov. Som presvedčený o tom, že naozaj nie je potrebné dokazovať svoju nadvládu a pokúsim sa o tom presvedčiť aj Vás. Presvedčiť o tom, že ide o falošný boj.

 

Ulita ma chráni

 

Viete o čom hovorím? Asi áno. Presne tí z Vás, muži a ženy, ktorí ste prežili hlboké sklamanie. Vytvorili ste si vlastnú peknú neporušenú ulitu. Síce ste sa zo začiatku bránili uzavrieť sa pred svetom a chceli ste si len trochu “ oddýchnuť “ pred tým zlom, ktoré ste prežili, ale neskôr ste si uvedomili, že táto ulitka je pre Vás úžasnou ochranou. Umožňuje Vám skryť sa práve vtedy, keď to tam vonku začína smrdieť. Dokážete vyliezť von, tváriť sa neporušene, nezainteresovane, bez pocitov. A prečo? Lebo viete, že v prípade pochybností, v prípade Vašej straty záujmu sa môžete kedykoľvek bez vedľajších následkov vrátiť k sebe domov – do ulity.blue_sea_shell

Je to bezpečný svet. Váš bezpečný svet. Už žiadne sklamanie, už žiadne kompromisy. Nebudem sa musieť nikomu spovedať zo svojich činov, nebudem sa musieť rozhodovať proti svojej vôli, prijímať „cudzie“ rozhodnutia. No ruku na srdce. Je to to pravé, čo ste chceli?

Určite nie. Som si tým istý, pretože som jedným z Vás. S ulitou na chrbte. Ťažkou a neporušenou. Chránim si ju poctivo, starám sa o ňu, utieram z nej prach a leštím si ju len preto, aby bola odolnejšia a krajšia ako sú tie druhé. Jednoducho ju nechcem stratiť…Dodáva mi pocit bezpečia.

Presnejšie – chcela by. Prišiel som totiž na to, že to nie som ja. To nie ja chcem ulitu na chrbte, ale to je tá ulita, ktorá chce mňa! Chce ma celého a chce ma vlastniť! Túži po tom, aby ma chránila pred vonkajším svetom, aby bola mojou priateľkou. Tou najvernejšou. Priateľkou, ktorá na mňa stále čaká, neháda sa so mnou, rešpektuje moje pocity, moje nálady. Je nenáročná, kľudná, tichá….taká bezemočná.

Nechcem Ťa ulita! Prečo si si vlastne myslela, že ja som ten pravý pre Teba? Prečo si vôbec dúfala, že spolu vytvoríme pár? Prehliadol som Ťa ulitka moja milovaná. A môžem Ti prezradiť, že život mimo ulitu je omnoho radostnejší a krajší. Často bolí, často som na zemi, ale doteraz stále som sa dokázal zdvihnúť. Vieš, keby si bola bývala na mojom chrbte vo chvíli, keď ležím nepohnute na dne – neviem si ani len predstaviť, ako by sme sa spolu zdvihli. Kde by som nabral toľko síl zdvihnúť seba a nehnevaj sa na mňa, ale aj Teba.. Som presvedčený o tom, že my dvaja svoju budúcnosť nemáme.

 

Návrh

 

Tí z nás, ktorí nikdy ulitu nemali a aj tí, ktorí sa jej teraz úspešne vzdali sme sa dostali na rovnakú úroveň bytia. Chceme výzvu a túžime žiť život tak, aby sme našli svoje šťastie, svoj pokoj v duši. Hľadáme harmóniu, blízkych ľudí a priateľov, ktorí nás nesklamú, nezradia. Náš cieľ je úplne jasný – dávať dobro, dávať lásku, bezpečie, objatie. Túliť sa spolu. Urobiť niekomu jeho život krajším. Len tak, bez podmienok.

A čo za to chceme?

Lásku. A je jedno, či si žena alebo muž. Láska nás spája. Čistá. Nechceme nič menej.. Takže rozdiely medzi nami budú vždy, ale na čo sa musíme zamerať je to, čo nás spája. Moja osobná skúsenosť je tá, že je dôležité rešpektovať inakosť druhého človeka, jeho jedinečnosť a v žiadnom prípade sa nepokúšať niekoho vlastniť. Meniť svojho partnera na svoj obraz. To nejde. Zrúti sa to! Tak ako mamky cítia materinskú lásku a sú dlho presvedčené, že bez nich to ich deťúrence nezvládnu, deťúrence v určitom veku zistia, že chcú ísť ďalej a sú jemne povedané brzdené. Je to tak. Aj deti a aj ich rodičia si musia uvedomiť, že ten druhý chce dýchať. Podporme sa navzájom a nepokúšajme sa ovládať jeden druhého.

Keď som cítil, že ma chce niekto vlastniť, že sa odo mňa očakáva, čo, ako a kedy urobím – vtedy som vedel, že je zle. Vedel som, že prestávam byť slobodným ( prosím, hovorím tu o vzťahoch blízkych ľudí, nie o pracovných. Toto je iná kapitola. ). Nejaký čas to zvládate, ale ako som už spomínal v tomto článku, hrozí tu zrútenie systému. Krehkého systému slobody.

Mám pre Vás návrh. Skromný. Skúste si hneď teraz dať záväzok nezávisle od druhých, že začnete žiť svoj život s láskou. Ona sa nevyhráža, je trpezlivá, má veľké srdce, dáva viac ako berie, budete šťastní. Láska Vám otvorí srdce, dokážete vidieť ďalej ako len po slová – čo za to?  Nič. Lebo nič iné nepotrebujete. Dokážete milovať svojho partnera, svoju manželku, manžela, svoje deti naplno, bez záväzkov. Je to Vaše rozhodnutie. Nezáleží na tom, ako sa k tomu postaví ten druhý. Bolo by úžasné, ak by to videl rovnako ako Vy. Ale aj keby nie, nebojím sa, že by ste to nezvládli..

Rozdiely medzi nami mužmi a ženami teda nepochybne sú, to čo nás spája je ale silnejšie ako všetky odlišnosti. Všetky nedorozumenia, všetky hádky a škriepky, výhry, prehry, všetko sú to len hry. Akurát pravidlá tu neplatia žiadne. Bez pravidiel vzniká chaos. Chaos vzťahový, chaos ľudský..

Nebojujme falošný boj.

 

word_love_in_sand_187142

 

Autor: Ivan Klasovský

 

V prípade, že Ťa tu niečo zaujalo, budem rád, ak mi napíšeš na ivan@ivanklasovsky.com, prípadne si prečítaš aj iné články na www.ivanklasovsky.comcropped-summer-deals_orezané.jpg

Poznáš svoje čriepky?

Dnes mi hlavou preletela otázka: Poznám svoje čriepky?

 

Pravdepodobne sa aj Vám už stalo, že počujete slová, nad ktorými ste sa nikdy nezamysleli. Vnímate ich automaticky a neskôr zistíte, že neviete, o čom to vlastne bolo…

Presne to sa dnes stalo mne. Sedím v aute, šoférujem a zrazu som dostal vnútornú otázku: „Ivan, poznáš svoje čriepky?“

Tak moment. Jasné. Poznám. Všetky! Kto by nepoznal svoje vlastné čriepky? To čo je za otázka?!

Prešlo „dlhých“ 5 minút, počas ktorých  som sa sám pred sebou tváril, že som znalec a expert a nič ma neprekvapí. A po tých piatich minútach som bol nútený aj ja sám položiť otázku tomu druhému vo mne, ktorý ma neúnavne vracia späť a núti ma zamýšľať sa nad slovami, nad konaním, nad samým sebou. Čo sú čriepky?

Tak som sa zamyslel a zistil som nasledovné:

Čriepky sú rozbité črepy, črepy sú rozbité časti keramiky, skla a rôznych krehkých materiálov. Prečo sú krehké a prečo sa rozbijú? Čo je v mojom živote krehké a rozbitné? Čo je v mojom tele krehké a zároveň silné?

Odpoveď nebola taká ťažká, ale ťažké je správať sa tak, aby som minimalizoval vznik mojich nových čriepkov. Som presvedčený, že ešte dlho budem pomáhať pri rozbíjaní toho krehkého vo mne, lebo je toho tak strašne veľa, čo neviem. Žijem si svoj život, ale netuším, či ho žijem správne. Snažím sa vnímať ľudí a veci okolo seba a prichádzam na to, že o nich takmer nič neviem.

glass_crack_broken_komprim.

Môj život je mojim čriepkom.

Bol som malý a vyrástol som. Chcel som vyrásť a byť dospelým. Rýchlo, už aj. Teraz som otec a všímam si moj

e malé deti. Veľmi ich milujem a bojím sa o ne. Prečo? Prečo sa bojím? Čo spôsobilo tento strach? Čo krehké vo mne som cestou za dospelosťou rozbil

? Aké mám z toho čriepky? Poranil som sa na nich? Čo je zdrojom môjho strachu? Malá sebadôvera? Čo s tým má sebadôvera? Čo má spoločné s mojim

strachom o deti?

Uf, tak toľko otázok okolo čriepkov som nečakal. V živote som urobil viac chýb ako by som bol ochotný priznať. Myslím si, že je to znamenie toho, že mám pred sebou ešte veľa práce. Práce na sebe samom. Často bývam sebecký, ale pred troma rokmi by ste to o

do mňa nepočuli. Posúvam sa. Uvedomil som si, že ešte mám šancu napraviť veci, ktoré pre mňa nič neznamenali, ale pre druhých, mojich blízkych ľudí znamenali oveľa viac. Viem, že môj život by bez mojich blízkych a známych neznamenal nič. Človek nemôže žiť sám pre seba. Nie je mu to vlastné. Aj tu som mal rozbité čriepky…myslel som viac na seba, ako na druhých.

Moja vlastná neúprimnosť je mojim čriepkom.

Prišiel som na to, že k sebe samému som bol veľmi dlho neúprimný. Teraz mi to je až smiešne. Naozaj. Ako môže byť človek neúprimný sám k sebe? Veď do mňa nikto nevidí. Som svoj najlepší kamarát. Povzbudím sa, keď treba. Poplačem si sám so sebou, ak to tak cítim. Poklepem sa po pyšne po ramenách, lebo viem, aký som super! A hlavne najviac rozhovorov počas celého môjho života som absolvoval sám so sebou! Tak kde sa stala tá chyba, že som zradil samého seba!? Že som sa pokúsil samého seba oklamať? Byť k sebe neúprimný. Vážne som si myslel, že mi na to moje druhé ja, môj vnútorný brat nepríde? Toto nie je čriepok, ale poriadny črep! Preto som sa na ňom tak často porezal. Preto ma to tak bolelo!

Deti čriepky

Moja pýcha je mojim čriepkom.

Aké jednoduché je pre mňa byť pyšným. Neprístupným. Je to pohodlné starať sa len sám o seba. Nemať s nikým nič! Veď najviac sa človek sklame v druhých. V tých, ktorým dôveruje. Ktorých miluje. Koľkokrát sa človek potom spálil? Ja som sa spálil veľakrát. Neviem to ani spočítať. Toľko ľudí ma sklamalo, toľko blízkych mi ublížilo. A láska? Koho tá nebolela? Táto bolesť je jedna z najhorších na svete. Bolí hlboko a dlho. Strácaš nádej, strácaš chuť žiť! A prečo vlastne? Ja Ti to poviem…

Preto, lebo nás od detstva naučili posudzovať, naučili nás klásť nároky a požadovať od druhých viac ako ponúkame. Nedaj viac ako dostaneš..tak to od nás chceli..

To je celé. Tak jednoduché.

Ale láska je ďaleko viac ako toto. Láska porazí pýchu. Stále. Naučil som sa to sám. Otvoril som oči a začal som pozorovať. No nešlo to ľahko. Bolelo to a stále bolí. Keď sa niečo roky dehonestuje, roky trvá, kým sa to napraví. Dôležité ale je uvedomiť si to. Už nebyť pyšným, pracovať na sebe. Postupne premeniť zlo na dobro. Postupne nájsť PRAVDU. Nájsť pokoj v duši. Potom nájdeš seba samého. Verím tomu. Strach odíde, nebudeš sa báť..

Dlžím Ti ešte jednu odpoveď.

Čo je v mojom živote krehké a rozbitné? Čo je v mojom tele krehké a zároveň silné?

 

Je to moje srdce.

 

A aké čriepky máš Ty? Poznáš tie svoje? Ak ich máš, tak mi napíš. Som zvedavý, či nie som sám…

 

Poznáš svoje čriepky

 

Autor: Ivan Klasovský

ivan@ivanklasovsky.com, www.ivanklasovsky.com, FB Cesta z kruhu von

 

 

 

Ako sa lieči rozvod.

Rozvod nie je choroba! To len tak na úvod...

Ak nie je rozvod chorobou, prečo je potrebné sa z neho liečiť? Na túto otázku sa pokúsime spolu nájsť odpoveď práve v tomto mojom článku. Volám sa Ivan a už sme sa tak trochu zoznámili v mojom úvodnom blogu, prípadne ste si prečítali môj príbeh.

Určite mnohí z Vás si prešli situáciami, ktoré boli nepríjemné. Možno Vás trochu ranili, možno niekoho aj viac, možno ste si vytrpeli toľko bolesti, že ste ani sami nemohli uveriť tomu, koľko toho zvládnete. Aj ja sám som si prešiel ťažkou a bolestnou cestou beznádeje, smútku, utrpenia. Neveril som, že sa niečo také môže na Zemi vôbec vyskytovať. Áno, spomínam na Zemi, pretože som vyrastal v obyčajnej rodine v malom meste Trebišov na východe Slovenska. Moja Zem v tom čase bola - moje mesto. Teraz je už Zem veľká a také veľké je v nej aj utrpenie ( určite aj radosť, ale o tom si povieme v nejakom inom článku ).

V rámci možností som navštevoval kostol, pretože som vyrastal za totalitného ( tých možností prejaviť vieru tu teda veľa nebolo ), ale mierového režimu. Pre mňa, ako som ho v čase detstva vnímal ja, takým naozaj bol. Mal som veriacich starých rodičov, ktorí ma cez prázdniny na dedine zoznamovali s Bohom. Pomaly, nenásilne. Vlastne som si viac všímal ich samých a cez nich, cez ich správanie som mal tú vzácnu možnosť osvojiť si vnútorný citlivý detektor pravdy a lži. Jednoducho som postupom času a skúsenosťami začal rozlišovať medzi správnym ( pravda ) a nesprávnym ( lož ).

No čo si myslíš, drahý čitateľ, ako som využil túto skúsenosť? Zišla sa mi? Alebo je to len frázovanie?

Na odpoveď ešte máme trochu času 🙂

 

Keď nájdete v živote človeka, pri ktorom začnete hlboko dýchať, keď sa Vám zahlmí pred očami, keď robíte mimovoľné činnosti, také bez zmyslu - tak potom ste sa zamilovali.. Prežívate úžasný pocit lásky. Ste presvedčený o tom, že nič a nikto pre Vás nie je dôležitejší ako Váš partner. Zrazu v sebe cítite obrovský nával energie, svet sa Vám zdá nádherný, každé ráno je pre Vás svetlom, lebo čakáte na toho svojho partnera a túžite s ním tráviť každú chvíľu. Ste presvedčený, že nič Vás nedokáže rozdeliť! Máte svoj svet, svoju Zem!
A takto to má byť. Takto je to správne. Láska je úžasný ľudský cit...

 

Aj ja som ju zažil. Bola prekrásna..

 

kittiwakes_in_love_515006

 

Ale bola krátka..

Postupom času niektoré lásky prerastú do manželstva, niektorým sa to nepodarí, niektoré prežijú do smrti, iné zahynú. Ja som sa oženil. V prípade môjho manželstva bola láska hneď od začiatku. Prežíval som všetky tie pocity, o ktorých som písal hore. Uplynutím nejakého obdobia, kedy sa zvykne láska, hlavne jej prvá fáza, ktorou je zamilovanosť, meniť na priateľstvo, neskôr na oporu a pevný pilier vzájomnej úcty a tolarencie, sa aj môj vzťah s manželkou zmenil. Nechcem písať o tom, že "bohužiaľ" sa nám do ďalších fáz lásky nepodarilo preniknúť a skončili sme už pri prvej. Chcem písať o tom, že môj vnútorný citlivý detektor pravdy - zlyhal!

Jednoducho ma nezobudil. Nechal ma spať v slepej zaľúbenosti, nevaroval ma vtedy, keď mal. Bola to jeho povinnosť pomôcť mi! Veď išlo o mňa samého. Čo bolo horšie - neskôr som ho začal ignorovať ja sám. Možno som sa mu chcel len pomstiť. Pomstil sa on mne..:-(

Mal som veľa signálov o tom, že moja vyvolená je vlastne len môj sen. Veril som snu. Zatvoril som oči a predstavoval som si budúcnosť. Peknú rodinu, dom, deti, šťastie, radosť a LÁSKU. Áno, stále som veril. A vlastne všetko z toho som aj dostal. Ďakujem.


Keď som sa zobúdzal a začal som tie moje oči otvárať, zrazu sa mi vracal stratený cit pre pravdu. Celý môj život je pretkaný bolesťou vždy, keď hľadám pravdu. Keď hľadám spravodlivosť. Prečo? Zdalo sa mi, že pravda vždy zvíťazí a zlí ľudia budú spravodlivo potrestaní. Nie je to tak. Keď som sa zobudil - rozviedol som sa...


O tom, čo som prežíval počas prebúdzania sa píšem bližšie tu.

V tomto mojom článku by som Vám rád spomenul iba pár základných pravidiel fungovania v čase, keď ste už prijali ťažké rozhodnutie o rozvode ( a je jedno, či ste sa rozhodli Vy alebo Váš partner ). Ide o 7 dohôd a tu sú:

 

1. Zmierte sa s tým, že sa rozvádzate
2. Nesnažte sa hľadať vinníka
3. Neutápajte sa vo svojom žiali príliš dlho ( prijmite ho, poplačte si a choďte ďalej )
4. Nájdite si oporu ( najlepšie blízkeho človeka na povzbudenie )
5. Neubližujte deťom! ( majú právo na oboch rodičov, napriek tomu, že sa Vám to nepáči - nejde o Vás, ale o deti )
6. Zmierte sa s Bohom ( samozrejme veriaci, ale myslím si, že každý čaká dotyk nadprirodzeného )
7. VYJDITE Z KRUHU VON ( rád Vám s tým pomôžem )

 

Bližšie o jednotlivých bodoch píšem vo svojom e-booku.

 

Cesta z kruhu von vedie len cez nás samých. Čas lieči, bolesť odíde, rana v srdci zotrvá dlho. Ale určite po bolesti príde radosť, bolesť je najúprimnejším citom, pretože je jediným, ktorý z nás každý prežil. Žiaden iný cit takým nie je. Úprimná radosť ale príde až po prežitom žiali, po bolesti, pretože vtedy budeme vnímať a cítiť oveľa pozornejšie než kedykoľvek predtým. Budeme totiž cítiť srdcom. Preto sa ozaj oplatí vydržať, však?

 

Autor: Ivan Klasovský

Prečo som sa rozhodol písať blog?

Rozhodol som sa písať.

Bolo to rozhodnutie, ktoré neprišlo len tak. Začalo sa to príbehom, ktorého súčasťou som bol ja sám.

 

Každý má rád príbehy. A každý má aj svoje vlastné. Je ich toľko, že už nikdy by sme nepotrebovali televízor. Ani telenovely a ani internet. Ak by sme si k sebe len tak sadli, pozreli sa na seba a začali rozprávať, tak som presvedčený, že by sme boli prekvapení, kto a čo všetko okolo nás žije.

Rád čítam. Hlavne knihy, ale príchodom internetu a sociálnych sietí som zistil, že aj tu sa dá "zdržať" poučnými a často pútavými rozprávaniami neznámych ľudí, našich priateľov a známych. Dokonca som sa spriatelil s ľuďmi, ktorých som nikdy v živote nevidel a nepočul. A asi ani nikdy neuvidím "naživo". Poznám ich len z ich príbehov, o ktoré sa so mnou podelili.

Spočiatku som sa zdráhal zdieľať s ľuďmi svoje pocity, radosti a smútky. Až som došiel do stavu, kedy mi to už neprišlo ako niečo cudzie a neprirodzené. Práve naopak. Písanie je niečo, čo ma začalo napĺňať. Samozrejme je dôležité, o čom vlastne písať.

 

2016-02-21-1337

 

Tá moja nosná téma sa objavila asi tak pred troma-štyrmi rokmi. Vtedy sa pre mňa pomaly končila etapa mnou obľúbeného rodinného života. Áno, čítate správne. Moje rozhodnutie dať na papier svoje pocity, sny, víťazstvá, prehry a pády vlastne začalo vtedy, keď sa mi niečo v živote rúcalo.

Moja rodina, manželka a deti boli v tom čase u mňa na prvom mieste. Nič iné neexistovalo. Mal som prácu, bývali sme v malom domčeku na hypotéku, mali sme fajn susedov. Bolo nám dobre. Myslel som si to. Tu musím zdôrazniť, že napriek plynutiu času, moje deti patria stále medzi moje najcennejšie poklady. Som rodič, obyčajný tato a ako taký budem stále stáť pri svojich deťoch. Budem im pomáhať, chrániť a povzbudzovať.

Ale vrátim sa k téme o písaní a blogovaní. Určite veľa z Vás malo pocity, že to čo prežíva, by si mali vypočuť aj iní. Že práve ten Váš príbeh, Vaša životná udalosť má v sebe odkaz, ktorý by ste chceli povedať ostatným ľuďom. Alebo rozpovedať príbeh niekoho blízkeho. A práve to "neznáme", ten vnútorný pocit predať odkaz, bol aj mojim hnacím motorom. Jednoducho som sa jedného dňa rozhodol, že tie moje príbehy, ktoré som sám zažil, ktoré mi niekto vyrozprával alebo ktoré som vypozoroval, dám na papier.

Ako som spomínal, hnacím motorom boli pocity. Ale zmyslom písania ( akéhokoľvek, nielen toho môjho ) by mala byť výpovedná hodnota diela. Články, rozprávky, beletria, faktografia a mnoho ďalších odvetví písania by nám mali do života priniesť slobodu, objavenie, múdrosť, poučenie, povzbudenie, znalosť a často pokoj.

Zámerne som spomenul aj pokoj, pretože ten ja často získam práve vtedy, keď natrafím na články, kde sa nájdem. Kde nájdem odpovede na moje otázky, na to, čo mňa dlhodobo zaujíma, prípadne trápi. Všimol som si, že ak bojujem s nejakým démonom, s niečím, s čím som nemal žiadne skúsenosti, tak akosi prirodzene vyhľadávam všetko, čo sa týka práve môjho problému. Problém tu teraz nevystupuje ako niečo zlé, ale ako niečo neznáme. A odhaľovať pravdu, o ktorej sme nič nevedeli, je pre mňa úžasný zdroj inšpirácie.

Práve častým vyhľadávaním tých "presných" informácií, ktoré som potreboval k získaniu nových vedomostí v akejkoľvek sfére či počas životnej udalosti, som došiel k presvedčeniu, že by bolo dobré sa z mojej strany zamerať na témy, ktoré sú mi blízke z hľadiska prežitých situácií. Že by bolo dobré písať jazykom, ktorému rozumiem. Písať o tom, čo som zažil sám na vlastnej koži a čo môže byť užitočné pre druhých.

Ja sám som často čerpal energiu ( a stále čerpám ) od rôznych ľudí, či už spisovateľov alebo blogerov alebo rozprávačov. Väčšina z nich sa venuje tomu svojmu okruhu otázok a teda tak nejako prirodzene majú aj svoj okruh čitateľov. Dávajú im odkaz zameraný s ohľadom na prežité udalosti.

Takýto odkaz by som rád venoval ľuďom, ktorí sa nájdu v mojich príbehoch. Tie moje príbehy som síce prežil ja, ale posolstvo z nich si nechcem nechať len pre seba. Nie z pocitu vnucovať niekomu niečo ( som presvedčený, že takýto postoj nikdy nikam neviedol ), ale z pocitu skúseností, že čitatelia dokážu z príbehu vycítiť to svoje riešenie. Nájsť tam samých seba, niečo čo sami dlho riešia, hľadajú a nedokázali nájsť. Chcem sa s čitateľom podeliť a zdieľať vzájomne svoje túžby, smútok, radosť, víťazstvá, či pády. Bol by som veľmi rád, ak by som svojimi príspevkami odkrýval zahmlené, ak by som dokázal aspoň trochu priniesť svetlo tam, kde je dlho tma.

Záverom tohto môjho úvodného príspevku by som rád povzbudil všetkých sklamaných, smutných, zatrpknutých, bezcieľnych, nešťastných a osamelých, že všetky témy, o ktorých sa chcem s Vami na mojom blogu rozprávať, nám majú spoločne priniesť do našich životov ZMENU. Majú nám priniesť radosť namiesto smútku, pokoj namiesto zúfalstva, majú v našich srdciach opäť nájsť stratenú lásku. Lásku k sebe, lásku k druhým.

Vo svojich článkoch na blogu budem hovoriť o reálnych situáciách, ktoré som prežil. Budem rád, ak vytvoríme komunitu, ktorá sa otvorene podelí o svoje trápenia, aj o svoje radosti. Chcem svojim slovom povzbudiť v ľuďoch tú malú dušičku, ktorá už neverí, že sa "to" môže zmeniť. Všetko sa môže zmeniť. Viem to. Krok za krokom, aj cez slzy a bolesť sa dokážeme dostať k svetlu na konci tunela.

Tak poďme na to, pozývam Vás na Cestu z kruhu von....

 

water_drop_balance

 

 

Autor: Ivan Klasovský