Dnes mi hlavou preletela otázka: Poznám svoje čriepky?
Pravdepodobne sa aj Vám už stalo, že počujete slová, nad ktorými ste sa nikdy nezamysleli. Vnímate ich automaticky a neskôr zistíte, že neviete, o čom to vlastne bolo…
Presne to sa dnes stalo mne. Sedím v aute, šoférujem a zrazu som dostal vnútornú otázku: „Ivan, poznáš svoje čriepky?“
Tak moment. Jasné. Poznám. Všetky! Kto by nepoznal svoje vlastné čriepky? To čo je za otázka?!
Prešlo „dlhých“ 5 minút, počas ktorých som sa sám pred sebou tváril, že som znalec a expert a nič ma neprekvapí. A po tých piatich minútach som bol nútený aj ja sám položiť otázku tomu druhému vo mne, ktorý ma neúnavne vracia späť a núti ma zamýšľať sa nad slovami, nad konaním, nad samým sebou. Čo sú čriepky?
Tak som sa zamyslel a zistil som nasledovné:
Čriepky sú rozbité črepy, črepy sú rozbité časti keramiky, skla a rôznych krehkých materiálov. Prečo sú krehké a prečo sa rozbijú? Čo je v mojom živote krehké a rozbitné? Čo je v mojom tele krehké a zároveň silné?
Odpoveď nebola taká ťažká, ale ťažké je správať sa tak, aby som minimalizoval vznik mojich nových čriepkov. Som presvedčený, že ešte dlho budem pomáhať pri rozbíjaní toho krehkého vo mne, lebo je toho tak strašne veľa, čo neviem. Žijem si svoj život, ale netuším, či ho žijem správne. Snažím sa vnímať ľudí a veci okolo seba a prichádzam na to, že o nich takmer nič neviem.
Môj život je mojim čriepkom.
Bol som malý a vyrástol som. Chcel som vyrásť a byť dospelým. Rýchlo, už aj. Teraz som otec a všímam si moj
e malé deti. Veľmi ich milujem a bojím sa o ne. Prečo? Prečo sa bojím? Čo spôsobilo tento strach? Čo krehké vo mne som cestou za dospelosťou rozbil
? Aké mám z toho čriepky? Poranil som sa na nich? Čo je zdrojom môjho strachu? Malá sebadôvera? Čo s tým má sebadôvera? Čo má spoločné s mojim
strachom o deti?
Uf, tak toľko otázok okolo čriepkov som nečakal. V živote som urobil viac chýb ako by som bol ochotný priznať. Myslím si, že je to znamenie toho, že mám pred sebou ešte veľa práce. Práce na sebe samom. Často bývam sebecký, ale pred troma rokmi by ste to o
do mňa nepočuli. Posúvam sa. Uvedomil som si, že ešte mám šancu napraviť veci, ktoré pre mňa nič neznamenali, ale pre druhých, mojich blízkych ľudí znamenali oveľa viac. Viem, že môj život by bez mojich blízkych a známych neznamenal nič. Človek nemôže žiť sám pre seba. Nie je mu to vlastné. Aj tu som mal rozbité čriepky…myslel som viac na seba, ako na druhých.
Moja vlastná neúprimnosť je mojim čriepkom.
Prišiel som na to, že k sebe samému som bol veľmi dlho neúprimný. Teraz mi to je až smiešne. Naozaj. Ako môže byť človek neúprimný sám k sebe? Veď do mňa nikto nevidí. Som svoj najlepší kamarát. Povzbudím sa, keď treba. Poplačem si sám so sebou, ak to tak cítim. Poklepem sa po pyšne po ramenách, lebo viem, aký som super! A hlavne najviac rozhovorov počas celého môjho života som absolvoval sám so sebou! Tak kde sa stala tá chyba, že som zradil samého seba!? Že som sa pokúsil samého seba oklamať? Byť k sebe neúprimný. Vážne som si myslel, že mi na to moje druhé ja, môj vnútorný brat nepríde? Toto nie je čriepok, ale poriadny črep! Preto som sa na ňom tak často porezal. Preto ma to tak bolelo!
Moja pýcha je mojim čriepkom.
Aké jednoduché je pre mňa byť pyšným. Neprístupným. Je to pohodlné starať sa len sám o seba. Nemať s nikým nič! Veď najviac sa človek sklame v druhých. V tých, ktorým dôveruje. Ktorých miluje. Koľkokrát sa človek potom spálil? Ja som sa spálil veľakrát. Neviem to ani spočítať. Toľko ľudí ma sklamalo, toľko blízkych mi ublížilo. A láska? Koho tá nebolela? Táto bolesť je jedna z najhorších na svete. Bolí hlboko a dlho. Strácaš nádej, strácaš chuť žiť! A prečo vlastne? Ja Ti to poviem…
Preto, lebo nás od detstva naučili posudzovať, naučili nás klásť nároky a požadovať od druhých viac ako ponúkame. Nedaj viac ako dostaneš..tak to od nás chceli..
To je celé. Tak jednoduché.
Ale láska je ďaleko viac ako toto. Láska porazí pýchu. Stále. Naučil som sa to sám. Otvoril som oči a začal som pozorovať. No nešlo to ľahko. Bolelo to a stále bolí. Keď sa niečo roky dehonestuje, roky trvá, kým sa to napraví. Dôležité ale je uvedomiť si to. Už nebyť pyšným, pracovať na sebe. Postupne premeniť zlo na dobro. Postupne nájsť PRAVDU. Nájsť pokoj v duši. Potom nájdeš seba samého. Verím tomu. Strach odíde, nebudeš sa báť..
Dlžím Ti ešte jednu odpoveď.
Čo je v mojom živote krehké a rozbitné? Čo je v mojom tele krehké a zároveň silné?
Je to moje srdce.
A aké čriepky máš Ty? Poznáš tie svoje? Ak ich máš, tak mi napíš. Som zvedavý, či nie som sám…
Autor: Ivan Klasovský
ivan@ivanklasovsky.com, www.ivanklasovsky.com, FB Cesta z kruhu von
