Po čom deti túžia?
Mám veľké šťastie. Najväčšie! Bol som požehnaný deťmi. Slovami neviem povedať a literami dostatočne opísať ako veľmi si to vážim. Tento najvzácnejší dar. Ale predsa som sa rozhodol, že sa o to aspoň pokúsim. Vo svojom vnútri cítim, že sa chcem podeliť o svoje pocity. Podeliť sa s Vami, ktorí ste takisto rodičmi a aj s tými z Vás, kto rodičom ešte len bude alebo sa mu to z rôznych dôvodov nepodarilo.
Šťastie rodiča sa skladá z miliónov okamihov. Dennodenných. Každé ráno sa zobúdzam a teším sa na nový deň. Som typ človeka, ktorý sa naučil vstávať s úsmevom. Dodať novému dňu nádych novosti, vánok pokoja a sviežosti. Zaslúži si to. S vďačnosťou k Bohu sa pozerám na moje deti. Spia. Sladko, pokojne. Trupy vytočené do krkolomných polôh, nohy akoby ešte stále lietali vo svojich snoch. Ústa pootvorené, sem-tam počuť detské chrápanie. Je úžasný pocit len tak sa na svoje deti dívať.
Mám štyri krásne deti. Milujem ich rovnako ako každý rodič miluje tie svoje. Zaslúžili si to tým, že tu sú. Môžu urobiť čokoľvek, zašpiniť sa, urobiť neporiadok, rozbiť novú vázu, kričať, skákať, liezť a čo ja viem čo ešte…Stále nakoniec zvíťazí rodičovská láska, ktorá je v srdci pevne zakorenená. Takže keď na nich musím pokričať a potrestať ich – teda keď ich musím vychovávať, vždy je to s úmyslom pripraviť ich dobre pre život. Toto som sa ako rodič nemusel učiť, jednoducho to tam bolo. Naučil ma to život. Pozorovaním, keď som sa učil sám stáť na vlastných nohách, prežívaním tisícov situácií, kde už moji rodičia museli usmerňovať mňa samého i mojich súrodencov. To je kolobeh života. Nie je na tom nič zvláštneho, žiadny zázrak. Je to prirodzený vývoj. Musíme sa učiť od nášho okolia, ktoré nás sprevádza celý náš život.
Po čom teda deti vlastne túžia? Keď som sa prvýkrát opýtal sám seba túto otázku, myslel som si, že odpoveď je úplne ľahká. Preniesol som sa v čase do môjho detstva a aj keď si už všetko nepamätám, veľa z neho mi utkvelo v zázračnej sieti pamäte. Pamätám si plný byt detí, nakoľko sme boli štyria súrodenci. Ja a moje tri sestry. Žili a vyrastali sme v jednej spoločnej detskej izbe v trojizbovom byte. Áno, v jednej izbe až do dospelosti. Prežívali sme celé spektrum rôznych životných situácií, od krásnych chvíľ až po tie menej príjemné. Hrali sme sa, hádali sme sa, bili sme sa, pomáhali sme rodičom s domácimi prácami, učili sme sa, čítali sme knihy, ťukali do písacieho stroja – to všetko sme dokázali vtesnať do nášho životného priestoru.
Veľa z našich hier sa udialo v našej spoločnej detskej izbe. A viete čo? Bolo to krásne. Milovali sme sa. Jeden druhého. Jedna izba s jedným písacím stolom nás dokázala spojiť tak pevne, že ešte dnes, keď sme už štyridsiatnici, sa dokážeme kedykoľvek porozprávať, vypočuť jeden druhého, vyplakať sa i spolu sa tešiť z úspechov. Sme najlepší priatelia. Takí, ktorí si môžu povedať takmer úplne všetko. Takmer píšem zámerne, lebo je prirodzené, že máme ako každý dospelý človek aj svoje „tajnosti“, veci, ktoré sú v nás a ktoré si tam aj chceme nechať. Nie je dôležité vedieť všetko, ale je dôležité vedieť pomôcť a poradiť tomu, kto to práve potrebuje. A od toho sú priatelia, súrodenci, kamaráti.
Takže keď sa vrátim k otázke po čom deti túžia, viem odpovedať za seba. Keď som bol dieťa, túžil som po rôznych veciach – po nových hračkách, autíčku na diaľkové ovládanie, neskôr to boli zahraničné komiksy s vloženou hračkou ( čo na tom, že som nevedel po francúzsky 🙂 ), túžil som vyrobiť si pušku, luk, oštep, byť hrdinom a s chlapcami sa hrať na Sandokana. Sporil som si na závodný strieborný bicykel Favorit, ktorý som aj získal a ktorý mi neskôr ukradol zlodej, ktorý takisto túžil, ale dosahoval svoje ciele iným spôsobom.. Toto boli väčšinou materiálne veci, ale aj po tých deti túžia.
Okrem nich som túžil po láske. Páčilo sa mi, keď ma mamka objala, starala sa o nás a až postupom rokov som si uvedomil, že pravidelná teplá strava, zelenina, ovocie, každonedeľný koláč, spoločné rodinné stravovanie, vypraté a vyžehlené veci ( vrátane ponožiek ), povinná nedeľná vychádzka, spoločná dovolenka a čistota v domácnosti nie je vôbec bežná rutina v každej rodine. Bol to zázrak, ktorý nezažije každý. Samozrejme nepáčilo sa mi upratovanie a povinnosti, ktoré odo mňa rodičia vyžadovali. Až časom som pochopil, že ide o to, aby som si vedel vážiť prácu ako takú, aby som bol vďačný za každodenný chlieb, pokorný a skromný. Toto malo svoj význam a účel.
Aj v našej rodine sa vyskytli ťažké chvíle, napätie a hádky. Nemal som to ako dieťa rád. Necítil som sa vôbec dobre a neznášal som napätie z toho plynúce. Ak sa nezhodli rodičia, napätá atmosféra sa preniesla aj na nás deti. Pamätám sa, že sme vlastne opakovali len to, čo vidíme. Boli sme na seba zamračení, sekali sme odpovede a vlastne sme sa „chceli“ podobať rodičom. Nechápali sme čo sa deje, mysleli sme si, že aj my musíme byť takí v podobnej životnej situácii. Našťastie to medzi nami deťmi nikdy netrvalo dlho a za chvíľu sme sa na tom ( na sebe ) aj sami zasmiali. Bolo nám také správanie neprirodzené.
My deti sme fungovali na jednoduchých princípoch. Plakal som, keď ma niečo fyzicky bolelo, keď ma niekto udrel. Neplakal som z vypočítavosti. Nehral som divadlo, aby som mal z toho nejaký prospech. Nikto ma to nenaučil, u rodičov som to nevidel. Napriek občasným hádkam musím prehlásiť, že nikdy nás rodičia nepoužívali ako svoje ochranné štíty. Ani raz!
Zdôrazňujem to preto, lebo s opačným prístupom som sa vo svojom živote reálne stretol a bol som z toho zistenia dlho zhrozený. Svojich rodičov som si vážil a ctil. Nikdy nič iné ma ani nenapadlo. Nedokázal som im klamať ( niekedy niečo nepovedať nie je klamstvo :-)). S odstupom času môžem zodpovedne povedať, že som mal šťastné detstvo a za to vďačím obom rodičom. Každý z nich do mňa vložil svoju nezameniteľnú pečať osobnosti. To znamená, že som vedel aj to, čo v živote nechcem robiť a ako sa chcem v živote správať.
Ako dieťa som túžil po pokoji v rodine, po mamke, po ockovi, po láske, po hrách, po objatí, túžil som byť hrdinom, mať bicykel, dobre sa učiť a spoľahnúť sa kedykoľvek na svojich súrodencov a rodičov.
Veľa?
Ockova túžba
Teraz som otec. Ocko. Presnejšie, som tato. Tak ma volajú moje deti. Všetky tieto pomenovania ale znamenajú len jedno – lásku. Lásku k deťom. Neviem hovoriť za iných tatov, ale ja som bol na rodičovstvo pripravený. Nie, neučil som sa to z kníh, ani som neabsolvoval žiadne rýchlokurzy.
Ďakujem Bohu za dar, ktorým ma obdaril. Už pri narodení môjho prvorodeného syna som cítil, že tá správna chvíľa prišla. Chytil som ho v pôrodnej sále do rúk, objal som ho a môj život sa zmenil. Tak jednoduché a zázračné veci sa stávajú.
Nikdy som nepocítil strach a obavy z toho čo má prísť. Cítil som sa pevný a odhodlaný. Pripravený na život v novej rodine, so svojimi deťmi. Viete prečo som necítil obavy? Bol som si absolútne istý, že môj predchádzajúci život v mojej rodine s rodičmi a súrodencami ma pripravil na všetko. Toto bola istota, ktorá sa zrazu prejavila a všetky tie roky detstva, smiechu, radosti, plaču i smútku, výhier i prehier, skrátka životných skúseností sa mi uložili ako puzzle a zapadli do seba. Všetko sedelo. Vedel som, čo mám robiť. Ďakujem za to Bohu, mojim rodičom, súrodencom, starým rodičom i verným priateľom.
Mám štyri krásne malé deti. Milujem ich najviac na svete. Až tak, že ich pokarhám, keď sú k sebe zlí, že na nich nakričím, keď sa pohádajú a bijú medzi sebou, že im hovorím, prečo nemôžu používať vulgárne slová, prečo nesmú klamať, prečo majú poslúchať mamu a otca. Milujem ich tak veľmi, že vypnem televízor vtedy, keď musia do postele, že chcem, aby si po sebe upratali, aby si poskladali svoje oblečenie a nenechali ho voľne pohodené na zemi, že chcem, aby pravidelne čítali knihy, aby jedli zeleninu a ovocie.
Ľúbim ich tak veľmi, že sa nehanbím vystískať ich pri každej príležitosti, nezosmiešnim ich, keď poprekrúcajú význam slov, ale im to s trpezlivosťou vysvetlím. Uvedomujem si ( a pamätám z môjho detstva ), aké dôležité sú vzorce správania sa v určitých situáciách. Sú moje deti iné ako som bol ja? Viem, po čom som túžil. Po čom túžia oni?
Myslím si, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že všetky deti sú si podobné. Chcú a túžia po láske. Ak ich naučíme milovať, ak im to ukážeme, aj oni to tak budú robiť. Ak ich naučíme klamať, aj oni budú klamať. Naučia sa to. Odpozorujú to. Ako my, keď sme boli malí. To je všetko.
Mojou túžbou je dať deťom seba. Moje skúsenosti, moju lásku. To, čomu verím. Pravdu, Boha, istotu, pevné rameno otca. Nič iné neviem. Za takmer 45 rokov som sa naučil, že svet nie je len pekný, ale vie byť poriadne zlý. Zlý ľudia sú jeho súčasťou a oni sa to naučili tiež v detstve. Videli veľa zlého, veľa klamstiev, podvodov, odmietania, namiesto úprimnej lásky dostávali generiká – lacnejšiu náhradu. Naučili ich to ich vlastní rodičia, ich priatelia.
A tak to pôjde ďalej. Na svete sú ľudia dobrí a zlí. Svoje deti túžim mať v tej prvej skupine. Neviem ich naučiť klamať a dosahovať ciele skratkami. Aj keby som to skúsil, nešlo by mi to. Nebudem to teda ani skúšať. Ale teraz som vo fáze, že mi moje deti napriek mojej snahe začínajú klamať. Nie je vôbec ťažké ich pri tom pristihnúť. No problém je hlbší. Prečo to robia, ak sa to odo mňa nenaučili? Kde sa to teda naučili?
Moje deti nebudú mať detstvo ako som mal ja. Moje deti už nevidím ráno v posteli, oni už necítia istotu otcovho ramena. Necítia jeho každodennú lásku. Prečo? Odpoveď je ľahká. Ich mama si to nepraje. Robí veci tak, aby im v tom bránila. Rozhodla sa učiť deti tak, aby patrili do tej druhej skupiny. Dosahovať ciele skratkami. Podvádzať a klamať. Nevážiť si otca, klamať mu. Nie, deťom nič nevyčítam. Viem si predstaviť, ako sa musia trápiť, keď mi musia povedať lož. Keď mi musia zaklamať, lebo takú odpoveď ich mama naučila. Čo čaká v tomto živote moje deti?
Ak si nezodpovedný rodič myslí, že ublíži svojmu bývalému partnerovi tým, že mu zabráni byť s deťmi, veľmi sa mýli. Nezodpovedný rodič v prvom rade ubližuje svojim vlastným deťom. Ukazuje im príklad správania sa, aký sa naučil sám v detstve. Ja moje deti neviem naučiť tieto veci. Už som spomínal, že sa to teraz už učiť ani nebudem. A hlavne nechcem. Ďakujem Bohu za trpezlivosť, ktorou ma obdaril. Za pokoru, ktorú cítim. Aj za uplakané noci a dni, kedy nemôžem byť so svojimi deťmi.
Modlím sa za ne o to vrúcnejšie, aby ich boží zázrak dokázal ochrániť od zla, ktoré im hrozí. Aby ich zocelilo trápenie, ktoré musia prežiť. Rozpad rodiny. Dospelí a hlavne vyspelí rodičia by sa mali zo všetkých síl snažiť toto ťažké obdobie deťom uľahčiť a dopriať im čo najviac času stráveného s oboma rodičmi. Neohovárať jeden druhého, nebrať si deti za štít. Bohužiaľ moje deti nemajú ani toľko šťastia. Ich mama je presvedčená, že odopieraním otcovej lásky si deti priviaže viac k sebe. Môžem prehlásiť, že tomuto nikdy neuverím. Bol som dieťa a viem, po čom som túžil…
Budem pokračovať v modlitbe za zmäknutie tvrdého srdca ženy-matky, za ochranu mojich detí pred zlom a za trpezlivosť, s ktorou chcem čakať s otvorenou náručou na moje deti. Milujem Vás deti moje 🙂
Váš tatino
Autor: Ivan Klasovský
Budem sa veľmi tešiť, ak zostaneme v kontakte. Svoje myšlienky mi môžeš poslať na ivan@ivanklasovsky.com, prípadne www.ivanklasovsky.com a fb Cesta z kruhu von. 
