Rozhodol som sa písať.
Bolo to rozhodnutie, ktoré neprišlo len tak. Začalo sa to príbehom, ktorého súčasťou som bol ja sám.
Každý má rád príbehy. A každý má aj svoje vlastné. Je ich toľko, že už nikdy by sme nepotrebovali televízor. Ani telenovely a ani internet. Ak by sme si k sebe len tak sadli, pozreli sa na seba a začali rozprávať, tak som presvedčený, že by sme boli prekvapení, kto a čo všetko okolo nás žije.
Rád čítam. Hlavne knihy, ale príchodom internetu a sociálnych sietí som zistil, že aj tu sa dá "zdržať" poučnými a často pútavými rozprávaniami neznámych ľudí, našich priateľov a známych. Dokonca som sa spriatelil s ľuďmi, ktorých som nikdy v živote nevidel a nepočul. A asi ani nikdy neuvidím "naživo". Poznám ich len z ich príbehov, o ktoré sa so mnou podelili.
Spočiatku som sa zdráhal zdieľať s ľuďmi svoje pocity, radosti a smútky. Až som došiel do stavu, kedy mi to už neprišlo ako niečo cudzie a neprirodzené. Práve naopak. Písanie je niečo, čo ma začalo napĺňať. Samozrejme je dôležité, o čom vlastne písať.
Tá moja nosná téma sa objavila asi tak pred troma-štyrmi rokmi. Vtedy sa pre mňa pomaly končila etapa mnou obľúbeného rodinného života. Áno, čítate správne. Moje rozhodnutie dať na papier svoje pocity, sny, víťazstvá, prehry a pády vlastne začalo vtedy, keď sa mi niečo v živote rúcalo.
Moja rodina, manželka a deti boli v tom čase u mňa na prvom mieste. Nič iné neexistovalo. Mal som prácu, bývali sme v malom domčeku na hypotéku, mali sme fajn susedov. Bolo nám dobre. Myslel som si to. Tu musím zdôrazniť, že napriek plynutiu času, moje deti patria stále medzi moje najcennejšie poklady. Som rodič, obyčajný tato a ako taký budem stále stáť pri svojich deťoch. Budem im pomáhať, chrániť a povzbudzovať.
Ale vrátim sa k téme o písaní a blogovaní. Určite veľa z Vás malo pocity, že to čo prežíva, by si mali vypočuť aj iní. Že práve ten Váš príbeh, Vaša životná udalosť má v sebe odkaz, ktorý by ste chceli povedať ostatným ľuďom. Alebo rozpovedať príbeh niekoho blízkeho. A práve to "neznáme", ten vnútorný pocit predať odkaz, bol aj mojim hnacím motorom. Jednoducho som sa jedného dňa rozhodol, že tie moje príbehy, ktoré som sám zažil, ktoré mi niekto vyrozprával alebo ktoré som vypozoroval, dám na papier.
Ako som spomínal, hnacím motorom boli pocity. Ale zmyslom písania ( akéhokoľvek, nielen toho môjho ) by mala byť výpovedná hodnota diela. Články, rozprávky, beletria, faktografia a mnoho ďalších odvetví písania by nám mali do života priniesť slobodu, objavenie, múdrosť, poučenie, povzbudenie, znalosť a často pokoj.
Zámerne som spomenul aj pokoj, pretože ten ja často získam práve vtedy, keď natrafím na články, kde sa nájdem. Kde nájdem odpovede na moje otázky, na to, čo mňa dlhodobo zaujíma, prípadne trápi. Všimol som si, že ak bojujem s nejakým démonom, s niečím, s čím som nemal žiadne skúsenosti, tak akosi prirodzene vyhľadávam všetko, čo sa týka práve môjho problému. Problém tu teraz nevystupuje ako niečo zlé, ale ako niečo neznáme. A odhaľovať pravdu, o ktorej sme nič nevedeli, je pre mňa úžasný zdroj inšpirácie.
Práve častým vyhľadávaním tých "presných" informácií, ktoré som potreboval k získaniu nových vedomostí v akejkoľvek sfére či počas životnej udalosti, som došiel k presvedčeniu, že by bolo dobré sa z mojej strany zamerať na témy, ktoré sú mi blízke z hľadiska prežitých situácií. Že by bolo dobré písať jazykom, ktorému rozumiem. Písať o tom, čo som zažil sám na vlastnej koži a čo môže byť užitočné pre druhých.
Ja sám som často čerpal energiu ( a stále čerpám ) od rôznych ľudí, či už spisovateľov alebo blogerov alebo rozprávačov. Väčšina z nich sa venuje tomu svojmu okruhu otázok a teda tak nejako prirodzene majú aj svoj okruh čitateľov. Dávajú im odkaz zameraný s ohľadom na prežité udalosti.
Takýto odkaz by som rád venoval ľuďom, ktorí sa nájdu v mojich príbehoch. Tie moje príbehy som síce prežil ja, ale posolstvo z nich si nechcem nechať len pre seba. Nie z pocitu vnucovať niekomu niečo ( som presvedčený, že takýto postoj nikdy nikam neviedol ), ale z pocitu skúseností, že čitatelia dokážu z príbehu vycítiť to svoje riešenie. Nájsť tam samých seba, niečo čo sami dlho riešia, hľadajú a nedokázali nájsť. Chcem sa s čitateľom podeliť a zdieľať vzájomne svoje túžby, smútok, radosť, víťazstvá, či pády. Bol by som veľmi rád, ak by som svojimi príspevkami odkrýval zahmlené, ak by som dokázal aspoň trochu priniesť svetlo tam, kde je dlho tma.
Záverom tohto môjho úvodného príspevku by som rád povzbudil všetkých sklamaných, smutných, zatrpknutých, bezcieľnych, nešťastných a osamelých, že všetky témy, o ktorých sa chcem s Vami na mojom blogu rozprávať, nám majú spoločne priniesť do našich životov ZMENU. Majú nám priniesť radosť namiesto smútku, pokoj namiesto zúfalstva, majú v našich srdciach opäť nájsť stratenú lásku. Lásku k sebe, lásku k druhým.
Vo svojich článkoch na blogu budem hovoriť o reálnych situáciách, ktoré som prežil. Budem rád, ak vytvoríme komunitu, ktorá sa otvorene podelí o svoje trápenia, aj o svoje radosti. Chcem svojim slovom povzbudiť v ľuďoch tú malú dušičku, ktorá už neverí, že sa "to" môže zmeniť. Všetko sa môže zmeniť. Viem to. Krok za krokom, aj cez slzy a bolesť sa dokážeme dostať k svetlu na konci tunela.
Tak poďme na to, pozývam Vás na Cestu z kruhu von....
Autor: Ivan Klasovský
