“Snažím sa ľuďom pomôcť nájsť samých seba, svoj pokoj, ktorý stratili pred a možno aj po rozvode s partnerom. Naučil som sa znovu vstať, každé ráno sa usmiať a tešiť sa z nového dňa. Prežil som svoj rozvod a chcem Vám ukázať moju cestu ako som našiel svoj pokoj.”
V súčasnosti žijem taký život, ku ktorému som sa niekoľko rokov snažil dostať. Som vo fáze, o ktorej sa dá povedať, že ma napĺňa novou energiou, každý deň sa budím s úsmevom na tvári a teším sa na všetky nové výzvy, ktoré mi deň prinesie. Našiel som pokoj v duši, o ktorom som si myslel, že už nepríde. Dnes sa už netrápim, aké ústupky musím urobiť vo svojich vzťahoch, aby som uspokojil druhých. Dnes viem, že pomôcť a uspokojiť potreby druhých sa dá aj bez toho, aby som pošliapaval tie svoje. Už viem, že prijatím seba samého, počúvaním svojho vlastného ja, sa dokážem aj na svojich najbližších pozerať z iného svetla. Dáva mi to vnútornú slobodu, o ktorej sa mi ani nesnívalo.
Ale nebolo to vždy takto…
Pred asi štyrmi rokmi, v lete 2012 som prežíval jedno z najťažích životných období. Dlhodobo som žil vo vzťahu so svojou manželkou, ktorý sa viac-menej podobal divadelnému predstaveniu. Také milé divadlo, na ktoré si kúpite lístok a čakáte, akú zápletku Vám predstavenie prinesie. Hrali sme hlavné úlohy, ktoré ale s našim talentom nemali nič spoločné, tie úlohy sme dostali tak nejako automaticky vstupom do manželstva. Naše manželstvo v tom čase trvalo magických 7 rokov, po ktorých sa zvykne hovoriť, že prichádza do vzťahu kríza. Akokoľvek by som nechcel, no musím to potvrdiť. Je to spôsobené pravdepodobne tým, že po takom období spoločne strávených chvíľ, si na našom partnerovi začíname všímať aj to, čo sme vidieť dlho nechceli. Síce sme to vnímali, ale mysliac na to, že sa to “čudné” samo stratí, sme si sami nechceli spôsobovať problémy. Ani ja nie som masochista.
Prirodzene som prehliadal veci, ktoré mi podvedome spôsobovali bolesť. Najviac duševnú, no často aj fyzickú. V tomto čase, keď náš vzťah bol ochladzovaný vzájomnou nedôverou a prestávali sme spolu komunikovať, mi do života prišiel ďalší úder, ktorý som nečakal. V tom roku 2012 mi zomrel otec. Vtedy som si uvedomil, že život a smrť sú tak blízko seba, že mnohé z vecí, ktoré som dovtedy považoval za stred vesmíru, ktoré pre mňa boli niečím nedotknuteľným, niečím “predpísaným”, čo nemôžem meniť, sa mi začali javiť úplne v inom svetle. K tomuto sa ešte podrobnejšie vrátim trochu nižšie.
Chcel by som v tejto chvíli opísať trochu naše manželstvo. Vstupoval som do manželstva ako “zrelý” 33-ročný muž a vyvolil som si o 4 roky mladšiu partnerku. Vtedy síce všetko nezačínalo, poznali sme sa už asi 5 rokov a chodili sme spolu s prestávkami, no predsa len to bol krok, ktorý znamenal určitý záväzok. Založili sme si rodinu a plánovali sme spolu mať deti. V tom čase som bol plný energie, prekážky boli pre mňa výzvou, ničoho som sa nebál. Ďakoval som Bohu za to, že pri mne stojí a všetko, čoho som sa dotkol mi vychádzalo. Mal som dobrú prácu, zarábal som veľa peňazí. Niečo som mal našetrené a tak sme si spolu s manželkou vzali hypotéku. Bol to ťažký a odvážny krok, lebo 7 mesiacov po svadbe sa nám narodil prvý syn. Tie prvé deti sa zvyknú rodiť akosi skôr než o 9 mesiacov, však 🙂
Všetko šlo nádherne, nasťahovali sme sa do nového rodinného domu, splácali sme hypotéku, postupne sme zariaďovali interiér, záhradu. Dva roky po prvom sa nám narodil druhý syn. O ďalších dva a štvrť roka sa naplnil nádherný zázrak prírody príchodom na svet našich dvoch dcér v jednej chvíli. Áno, narodili sa nám dvojičky. Boli sme požehnaní zdravím všetkých štyroch detí. Spoločne sme sa o naše ratolesti starali a všetko šlo podľa mňa až príliš ľahko. S odstupom času si myslím, že asi preto, lebo som mal odvahu prijímať všetko, čo život prinášal. Nehľadel som na problémy, ktoré sa kde-tu vyskytli. Prehliadal som signály, ktoré za zjavovali a ktoré mi hlásali, aby som nebral všetko na ľahkú váhu.
Sám som sa v tom čase rozhodol, že do života mojej rodiny nenechám hovoriť okrem nás, jej členov nikoho iného. Rozhodol som sa prijať hereckú rolu, ktorú som mal hrať a hral som ju dobre. Bol som zodpovedný tatko štyroch detí, bol som príkladný manžel svojej manželky, žili sme podľa pravidiel tak, ako “sa má”. Mali sme hypotéku, platil som si životnú poistku, sporil som deťom, na dôchodok. Mal som dobrú prácu, stretávali sme sa aktívne so susedmi. Neholdoval som alkoholu, nebehal za ženami. Mojím životom bola rodina – práca – záhrada. V tomto poradí. Záhrada preto, lebo som nezarábal až toľko, aby sme si mohli dovoliť prenajímať remeselníkov a záhradníkov, takže z nutnosti sa práca okolo domu a na záhrade stala mojim koníčkom.
Teraz sa vrátim k tomu, čo som tu spomínal pred pár riadkami, keď mi zomrel otec a týka sa to uvedomenia si skutočného stavu v manželstve. Ako moja manželka začala neskôr spomínať, zmenil som sa odkedy mi zomrel otec.
Možno mala v niečom pravdu, ale to podstatné jej uniklo. Ja som sa nezmenil vo svojej podstate, ale v jej očiach určite. Uvedomením si, že smrť môže prísť kedykoľvek a že mrhám darom, ktorý som dostal na tak krátky čas môjho života tu na Zemi, som pristúpil k zmenám, ktoré ma nakoniec priviedli cez strastiplnú cestu k stavu, kde som dnes. Ale pekne po poriadku…
Môj otec mi dal posledný dar, aký mohol. Možno ten najvzácnejší. Možno ani nevedel, že mi niečo zanecháva. Pravdepodobne. Dal mi silu meniť veci. Otvorili sa mi oči a všetko to pozlátko, ktorým som žil sa zrazu zmenilo na prach. Na obyčajný špinavý prach.
Zrazu som pocítil, že všetko, čo ma trápilo v mojom vnútri, musí ísť von. Všetko to, čo som pred svetom skrýval sa zrazu začalo tlačiť na povrch. V manželstve s mojou manželkou som sa dlhodobo trápil! Cítil som, že už viac nedokážem klamať sám seba a dúfať, že sa určite všetko zmení,…raz…ak….možno…nejako….snáď…stále som hľadal len ospravedlnenky na to, čo sa mi nepáčilo, ale nedokázal som to zmeniť.
Vybuchlo to! Ako tlakový hrniec. Odrazu som vedel, že môj život sa v krátkom čase zmení od základov. Že už nebude sila, ktorá by to dokázala zastaviť. Moje pocity, moje sklamania, moja bolesť sa zrazu vzbúrili. Aj som im skúsil vysvetliť, že “takto sa to nemá”, ale neposlúchali ma…čo už.. Premohli ma a ja som zrazu našiel spojenca v sebe samom. Bol som to ja, kto to mal všetko napraviť, bol som to ja, kto mi mal ukázať cestu von.
V manželstve som bol nešťastný. Pravdou je, že som sa rozhodol žiť so ženou, ktorá ma dokázala bez mihnutia oka podraziť niekoľkokrát pred tým, než som ju požiadal o ruku. No ja som ju úprimne miloval a veril jej. Naivne ( 33 ročný ) som si myslel, že ona sa zmení. Aký hlupák som bol. Ja som vlastne nežil so svojou ženou, ale s vlastnou predstavou o tom, že vstup do manželstva je tak veľkým záväzkom, že ľudia sa “musia” zmeniť. Čo som si to vlastne myslel? Naopak moja žena si ma vzala s vedomím, že veď už mi dokázal toľkokrát odpustiť, že to dokáže vlastne stále. Nič meniť netreba. Sem-tam mi urobila ústupok, aby mi to neskôr s úrokmi spočítala a vzala si zo mňa to, čo chcela.
Keď som prichádzal na to, čo sa vlastne deje, začal som byť zmätený. Jednoducho som nenachádzal odpovede na moje otázky. Nerozumel som, prečo mi musí manželka stále klamať, prečo sama ruší veci potom, čo sme ich prácne dohodli spolu, prečo sa z nej stáva chladný kameň. Hľadal som emócie, ktoré by s ňou hýbali. Nenašiel som ich. Začal som si uvedomovať, že jej ego začalo ovládať nielen ju, ale aj našu domácnosť. Keď som sa jej pýtal na niektoré veci, odbila ma. Keď bežne začala klamať v mojej spoločnosti aj ľuďom, ktorí boli pri nás – susedom, známym, jej rodičom – uvedomil som si, že ona vlastne zo mňa robí spolupáchateľa. Ja predsa takto žiť nechcem! A ani neviem! Pýtal som sa jej, prečo to robí a odpoveď bola pre mňa šokujúcejšia ako samotný čin. Ja neklamem, veď to si vlastne povedal Ty! A nestaraj sa! Nemáš čo robiť?
Začal som odhaľovať lži, podvody, podrazy. Bol som zúfalý. Chcel som to ešte zmeniť, pokúsiť sa o záchranu. Čím viac som však manželku pristihoval pri falošnej pretvárke, tým viac som sa v jej očiach stával nepriateľom. Začala byť ku mne vulgárna, bežne mi nadávala, začala bez našej dohody posielať deti k svojim rodičom 400 km od nás. Deti trpeli hádkami rodičov. Manželka si na zlepšenie situácie v rodine k nám domov nasťahovala na striedačku svojich rodičov. Samozrejme ďalšími podvodmi z “ bežnej” 2-3 dňovej návštevy z toho boli mesiace… Napätie sa dalo krájať. Na moje otázky prečo som dostával stále tvrdšie odpovede – lebo chcem a Ty sa nestaraj!
Stále som ju sám pred sebou ospravedlňoval a hľadal možné príčiny tohto stavu. Snáď to mohlo byť spôsobené takmer 8 rokov trvajúcou materskou dovolenkou. Možno som na vine ja, asi sa málo snažím byť chápavý manžel a otec. Snáď je to dočasné.. Pokúsil som sa o zázrak a po dlhom čase som manželku presvedčil, aby sme navštívili manželskú poradňu. Síce po dlhom “boji”, ale predsa sme absolvovali túto pre nás novú skúsenosť.
A po troch, možno štyroch sedeniach som začal dostávať odpovede. Možno sme mali šťastie na psychologičku, ktorá sa vo svojom odbore vyznala. Možno mala dostatok skúseností na to, aby nám dala odpovede. No odpovede neboli pozitívne. Moje obavy sa potvrdili. Prvýkrát v živote som začal poznávať nové pojmy. Takým, ktorý na mňa zapôsobil najviac a s ktorým som sa na dlhšie zoznámil je pojem porucha osobnosti. Presnejšie histriónska porucha osobnosti.
Bol som laik v týchto veciach, nevedel som nič o tom, prečo som väčšinou času zúfalý, prečo toľko lží, prečo za dobro, ktoré dám, dostanem zlo? Prečo toľká nenávisť voči mne, keď ja manželke neklamem, chcem s ňou zdieľať spoločné veci, starať sa o naše deti, milovať sa navzájom. Prečo potom cítim toľko smútku, nešťastia, zúfalstva, beznádeje? Prečo sa to deje?
Začal som pátrať po internete a zoznamovať sa s problémami ľudí, ktorí mali podobné osudy ako ja, radil som sa so známymi, ktorí niečo podobné zažili. Porovnával som prežité skúsenosti s tými tabuľkovými a odhalil som pravdu. Na jednej strane to bola úľava z poznania, no na druhej hlbší pocit beznádeje.
Všetky rady, ktoré som dostával osobne aj tie, o ktorých som sa dočítal smerovali k jednoznačnému riešeniu. Niet úniku, niet záchrany. Paradoxne jediným možným únikom zo situácie bol únik samotný. Únik z manželstva. Únik zo spolužitia s citovo a emočne chladným partnerom. Únik od psychopata.
Neprijímalo sa mi to ľahko, nemohol som tomu uveriť. Ale prežité udalosti, minulosť, súčasnosť, skutky hovorili jednoznačne. K tomu sedenie u psychológa a jednoznačný záver.
Opäť na mňa doľahli výčitky svedomia, mal som predsa štyri deti, hypotéku, záväzky. Chcel som to s manželkou skúsiť riešiť a stáť pri nej, ak pripustí tieto problémy a bude mať záujem liečiť sa a spolu to zmeniť. No nestalo sa. Situáciu to ešte viac zhoršilo, bola úplne agresívna, robila nepredvídateľné skutky.
Dozvedel som sa od našej psychologičky, že akokoľvek sa snažím nájsť, kde som urobil chybu, nemusím to robiť. Chladno mi oznámila, že je jedno či som manželom mojej ženy ja, alebo hocikto iný, výsledok by bol stále rovnaký.. tu platí to staré známe: Chyba nie je vo Vašom prijímači.
Nemal som už na výber a rozhodol som sa rozviesť.
V ten deň, keď som podal žiadosť o rozvod na súde, som plakal ako nikdy predtým. Nemohol som zastaviť emócie. Bolo to bolestné, zúfalé, padli všetky zábrany. Už nebolo návratu.
Náš rozvod bol dlhý, náročný psychicky a aj finančne. Bol to boj. Presne taký, aký predpovedala psychologička. Trval tri roky a dokonca stále nie je úplne ukončený.
Prežíval som strašné chvíle, noci plné zúfalstva, plaču, bolesti. Odlúčenie od detí. Strata domu, strata firmy, strata zamestnania, obrovské finančné problémy. Sťahovanie. Takmer strata bývania. Ponižovanie zo strany inštitúcií, odsúdenie známymi, susedmi. Obrovské životné zmeny. Úplné dno.Ak som chcel prežiť, musel som sa z toho dna zodvihnúť. Mal som predsa výborný vzťah s mojimi deťmi, s mojou rodinou, z ktorej som vzišiel, zostali mi nejakí priatelia. Nesmel som to vzdať! Cítil som, že vzdať sa, by bolo veľmi ľahké, ale pocit zodpovednosti hlavne k tým, ktorí pri mne stáli v dobrom aj v zlom, pomáhali mi v ťažkých časoch, láska k mojim deťom mi nedovolili robiť iné, len sa tomu vzoprieť! Bojovať a zvládnuť to.
Začal som hľadať sám seba. Uvedomil som si, že keď som v sebe našiel silu niečo ukončiť, potom takú istú silu potrebujem na to, aby som niečo nové začal.
Zmeny v mojom novom živote neprišli samé, ale musel som im pomôcť. Keď som sa stratil, musel som sa vrátiť naspäť a tú cestu znovuobjaviť. S novými skúsenosťami, s pokorou. Počas rozvodu sme celá rodina absolvovali množstvo sedení u psychológov, takže z toho, čo som tam pozorne počúval, som si začal stavať nový život.
Poznával som, kde som robil chyby, kde som sa precenil, kde naopak podcenil. Veľkým povzbudením pre mňa bol návrat k Bohu, viera mi veľmi pomohla znovu sa postaviť na nohy.
Veľa som začal študovať, trávil som hodiny na internete hľadaním odpovedí, hľadaním riešení. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí zažili to čo ja a ktorí mi dokázali pomôcť svojou správnou radou. Títo ľudia mi otvorili oči, ukázali to, čo som už dávno stratil – schopnosť vidieť. Dokázal som čerpať a vyberať si zo skúseností aj cudzích ľudí. Cítil som na sebe, že sa mením. Cítil som veľmi intenzívne, že sa stávam citlivý k prežívaniu mojich emócií, začal som si viac veriť, zistil som, že viem anglicky, keď som vyhral konkurz do anglicky hovoriacej firmy 🙂
Začal som veriť na zázraky. Uveril som, že svet sa neskončil rozvodom, ale ide ďalej svojim tempom, že môžem nastúpiť do vlaku alebo aj nie. Že je na mne ako sa rozhodnem.
Ja som sa rozhodol, že využijem šancu ísť ďalej, nezostať zatrpknutým človekom, ktorý sa utápa v sebaľútosti, ale že to, čo som prežil, chcem využiť a pomôcť ďalším ľuďom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, ktorí prežívajú svoj vlastný príbeh, plný bolesti, trápenia, beznádeje. Tým, ktorí prežívajú podobný príbeh ako je ten môj.
Pomáham týmto ľuďom pozrieť sa na vec z novej perspektívy, vystúpiť z kruhu, v ktorom sa nachádzajú a nevedia nájsť východ. Viem, o čom hovorím, prežil som to. Moje skúsenosti sú načerpané mojím príbehom, viem, kde to najviac bolí a kde sa treba zastaviť a nadýchnuť. Nie je nutné, aby ste sa aj Vy trápili dlho výčitkami svedomia a bezúspešne hľadali zúfalú rýchlu pomoc. Všetko má svoj čas. Tak, ako iní ľudia niekedy mne, tak aj ja Vám chcem pomôcť čo najrýchlejšie zvládnuť ťažkosti a bolesti zo sklamania, ktoré prežívate.
Moje postrehy a skúsenosti som sa rozhodol nenechať si iba pre seba, ale že o tieto informácie, ktoré pomohli mne, sa rád podelím aj s Vami, ktorí potrebujete povzbudenie od človeka s podobným osudom. Nejde samozrejme len o ľudí, ktorí sa rozviedli, ale aj o tých, ktorí nad tým uvažujú a možno nájdu riešenie svojej situácie práve tu, v mojom e-booku na túto tému. Bol by som veľmi šťastný, ak by moje postrehy pomohli zachrániť niekoľko manželstiev, alebo aspoň jednotlivcov, Vás ženy a mužov, ktorí túžia po pokojnom živote plnom úsmevu a radosti. Verte mi, že sa to dá 🙂
autor: Ivan Klasovský